Láska ma doviedla k samovražde

7. února 2008 v 17:23 | Sissi |  Moje Príbehy
Ako malá som vyrastala s mamou. Ona na mňa neskôr zanevrela. Síce ma živila, ale vôbec sa o mňa nezaujímala. Bolo jej jedno kde som, s kým som, čo robím a kedy prídem.
Postupne sa stala zo mňa troska.... obyčajná nula... Kašlala som na školu a fľákala som sa s kadekým. Chýbal mi len otec. Ten zomrel, keď som mala 7 rokov... No a toto trápenie začalo práve vtedy.
Keď som mala 13 rokov, začala som piť, fajčiť, húliť a zapadla som do jednej nevyspelej partie. Vlastne boli ešte väčšie nuly ako ja. Domov som chodievala po polnoci opitá. Mame to bolo jedno. Starých rodičov som nemala a maminy súrodenci ani nevedeli, že existujem... Až jedného dňa keď som bola v našej partii, išiel okolo moc pekný chalan. Všimol si ma, a tomu som sa čudovala... Jedna jeho spolužiačka sa zhodou okolností stala mojou najlepšou kamarátkou. Ale o tom som nevedela. Volá sa Kamila. Bola mojou veľkou oporou a keďže bola jednotkárka, trochu ma potiahla a začali sme sa spolu učiť, opravila som si skoro všetky známky a do partie som už neprišla. Ale mama si ma stále nevšímala... Vždy keď som potrebovala pomoc alebo som mala nejakú otázku, povedala že nemá čas. To by môj ocko nikdy nepovedal...A navyše mama nebola na ockovom hrobe od mojich 10. narodenín... Ja za ním chodím každý deň. A vždy sa môžem vyplakať a vyrozprávať. Aj keď je to trocha schyzofrenické...
Tak bolo aj v osudný deň. Bola som na cintoríne, sedela som pri hrobe a plakala. Objavil sa ON. Ten chlapec, ktorý sa mi páčil keď šiel okolo. Moje oči sa rozjasnili a rýchlo som si utrela slzy a ostala som ostražito sedieť. Povedal AHOJ...a sadol si na vedľajší hrob. Prečítala som si na ňom meno ženy a hneď mi došlo, kto to je... Opatrne som sa spýtala, či to je jeho mama...Povedal ano a vraj sem chodieva každý deň, tak ako ja. Už pre mňa nič neexistovalo iba Majo, ocko a cintorín. Cintorín sa stal mojím najobľúbenejším miestom na Zemi. Postupne som sa s Majkom zoznamovala, až som ho poznala viac, ako vlastnu matku. Neskôr sa ma spýtal, či s ním nechcem chodiť. Súhlasila som. Od vtedy sme boli spolu asi 3 mesiace. Prišiel za mnou a povedal mi, že ma veľmi miluje, ale musí odísť za otcom do Nebrasky. O 2 hodiny mal odísť. Odišiel. Strašne moc som plakala. Samozrejme som utekala na cintorín, ale vzala som si nôž, papier a pero... Napísala som list, že chcem byť pochovaná pri ockovi a že za toto všetko môže moja mama, ale nech ju z ničoho neobvinuju a nech pozdravujú moju drahú Kamilku... Vzala som nôž a podrezala si tepny. Krvácam a dúfam, že ma teraz nikto nenájde. Z úst sa mi valí prúd krvi. Teraz môžem premýšľať, ale už nemôžem vrátiť čas. Zvoní mi telefón. Ešte mám silu ho vytiahnuť z vrecka. Je to Majko. Ale už nemôžem zdvihnúť, vlastne ani nechcem. Už nemôžem rozprávať. Cítim, že sa blíži definitívny koniec. Mobil mi vypadol z ruky, ešte stále zvoní... Nemám žiadnu silu ani otočiť hlavou... Ležím tu asi 10 minút a stále som nažive. Možno Boh chce aby som trpela. Ale ja už necítim vôbec nič. Pomaly sa mi zatvárajú oči. Dolieha na mňa únava. Nemyslím. Som prázdna. Nič nepočujem, nič nevidím. Už som asi mŕtva. Veď od 7. rokov som k tomu spela... Je to tu. som nadobro mŕtva... nedokázalo by ma oživiť už ani úprimné pohľadenie mojej mamy... už vidím ocka....
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Wewe Wewe | Web | 12. února 2008 v 18:23 | Reagovat

Tak to bolo smutnučké :( Nádherný záver...

2 simik437 simik437 | Web | 28. února 2008 v 10:05 | Reagovat

to je smutný:-(((

3 Katie - tvoje SB Katie - tvoje SB | Web | 2. dubna 2008 v 21:09 | Reagovat

Jehooo to je tak smutné =((((((

4 3bodky 3bodky | 11. července 2008 v 17:26 | Reagovat

onicom..a navyse nudne!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama